Ťaživá atmosféra, chlad a bolesť, ktoré na nás vyskakovali spoza každého rohu v priestoroch múzea Auschwitz – Birkenau, ostro kontrastovali s krásnym slnečným veterným dňom a luxusom, ktorý si vieme dopriať. Zabúdame na hrôzy vojny a nespravodlivosť akosi zatláčame do úzadia a snažíme sa nepríjemné, negatívne veci zabudnúť. Ale nesmieme zabudnúť! Musíme si pripomínať a prežívať pocity bezmocnosti a strachu, aby sme neostali ľahostajní k dôstojnosti a právam každej ľudskej bytosti.
Chceli by sme sa Vám prihovoriť niekoľkými pohľadmi našich žiakov na exkurziu v koncentračnom tábore v Auschwitz – Birkenau v Poľsku:
„Pri slove „Osvienčim“ a mojej osobnej návšteve tohto koncentračného tábora mi napadnú len 3 slová: smútok, bolesť a nespravodlivosť. Keď som kráčala po ceste smrti a predstavovala si, ako rozdeľujú tých ľudí podľa toho, či sú schopní pracovať alebo nie, ako rozdeľovali rodiny a oni nevedeli, čo s nimi bude, mala som chuť plakať. To, že súdili a zabíjali ľudí pre to, odkiaľ pochádzajú, akého sú náboženstva, akú majú farbu pleti, vlasov, očí, je strašné. Medzi ľuďmi by nemali byť rozdiely. To, za akých podmienok tam žili, bolo kruté. Nedokážem si predstaviť, čo tí ľudia prežívali. Keď sme prechádzali okolo tých pozostatkov vlasov, oblečenia, okuliarov, topánok a tašiek, uvedomovala som si, že za každým jedným predmetom bol a zomrel človek. Nedokážem si predstaviť, že by som to mala ja zažívať. Tí ľudia, čo to prežili, boli strašne silní a nevzdali sa, za čo ich obdivujem. Sama si kladiem otázku, prečo sa to muselo diať? Poučme sa z toho! Musí to byť pre nás výstraha a odkaz do budúcnosti, aby sa nič podobné už neopakovalo. Každý by mal raz navštíviť toto miesto, aby si uvedomil hodnotu ľudského života.“
„Vošli sme do Auschwitzu a hneď som pocítil v sebe taký smútok a predstavil som si, ako tu týrajú všetkých ľudí. Prišli sme do budov, kde prespávali a bol som zhrozený. Muselo to byť veľmi nepohodlné spať na slame alebo na špinavých matracoch. Taktiež sme navštívili budovu, kde boli dve tony vlasov, detské oblečenie, obuv a vyvolalo to vo mne strašný pocit zhrozenia, že niekto v tom oblečení naozaj bol. Bola tam aj stena smrti, ktorá síce nebola pravá, ale napodobenina, pretože ju Nemci zbúrali. Bola to stena, kde Židia a ľudia, ktorí tam boli, boli popravení. Potom sme išli do Birkenau a to bolo skoro štyrikrát väčšie miesto, bolo tam 300 budov, kde sa nachádzali väzni. Keď sme prechádzali cez bránu smrti, mal som strašný pocit, ktorý sa nedá opísať.“
„Strata ľudskej dôstojnosti a nesmierny psychický tlak boli v Osvienčime každodennou realitou. Je dôležité nezabudnúť na túto historickú hrôzu, aby sme sa poučili a predišli opakovaniu podobných udalostí.“
„Exkurzia mi dala to, aby som si vážila slobodu a vlastne všetko, čo mám. Odniesla som si zážitok, ktorý ma zasiahol. Avšak som sa dozvedela informácie, ktoré ma vždy zaujímali. Chcela som vedieť, ako tam žili, čo celé dni robili, ako sa k nim správali, čo a či vôbec jedli, ako sa starali o hygienu, kde spávali a celkovo život v koncentračnom tábore. Dozvedeli sme sa veľa smutných, no, bohužiaľ, pravdivých informácií. Mali sme možnosť vidieť, kde spávali, boli to iba matrace na zemi. Videli sme aj, kde ich vraždili, kde chodili pracovať, kde jedli a aj plynové komory. Keď som videla všetky tie priestory a miesta, bolo mi do plaču.“
„Návšteva Osvienčimu bola pre nás veľmi emotívna. Je nám ľúto, čo sa v minulosti dialo, ale vážime si, že sme mohli vidieť, čo si iní ľudia museli prežiť, aby sme my dnes žili takto. Práve preto, že je to veľmi smutné, by ľudia mali pochopiť, že by sa to už nemalo opakovať.“
Mgr. Zuzana Filadelfi a žiaci 9.A, 9.B, 9.C, 8.C
